Šestonedelie

Dnešný deň mám v diári vysrdiečkovaný viac ako moje tridsiate narodeniny. Dnes mi končí šestonedelie a myslela som si, keď som srdiečkovala, že mi tým končia galeje.

Šestonedelie je zradné. Super krásne a hyper náročné. Horská dráha, 40 dní trvajúce PMS, dlhé minúty a krátke dni a čas, ktorý sa zmení na fluidum. A mala som pred ním OBROVSKÝ rešpekt. Som rada, že sa otvorene hovorí o stále nových a nových veciach. Všetky tie články okolo baby blues, popôrodnej depresii, zapálených prsníkoch a strachu z každej ďalšej minúty, ktoré vyšli na svetlo sveta krátko pred mojim pôrodom, ma však úprimne desili. (A zároveň na šestonedelie pripravili najlepšie, ako mohli.)

Na začiatku som sa poctivo sledovala a pri každej, čo i len trošičku čiernej, myšlienke alebo strachu si hovorila “a je to tu, už sa to deje, Baby Blues, je to v prdeli”. Nebolo. Upokojiť sa a neprepadať panike mi však občas chvíľu trvalo.

Dá sa na šestonedelie pripraviť? Dá. Zaručí to však, že to bude krásne? Pekné? Alebo aspoň znesiteľné? Nezaručí. Mohla by som mať vedľa seba toho najlepšieho partnera, do mrazničky zamraziť všetky vývary sveta a do počítača stiahnuť iba samé komédie. Ak by sa ozvali hormóny, bolo by všetko jedno.

Čo sa však dá, je uvedomiť si, že to nemusí byť iba pekné a počítať aj s touto možnosťou. Šestonedelie bolo pre mňa veľmi dôležité a chcela som si ho užiť najviac, ako to len pôjde. Rodila som plánovaným cisárskym rezom, bála som sa syndrómu prázdnej maternice (ženám, ktoré neprejdú pôrodom ako takým, sa nespustia prirodzene hormóny a občas sa stane, že je im ich dieťa cudzie), že sa na seba s Eliášom nenapojíme, že sa budem ťažko hojiť a celé týždne sa nepostavím na nohy, aj že sa mi nespustí mlieko. Bála som sa všetkého, čo sa s cisárskym rezom čo i len teoreticky spájalo.

A nakoniec? Moje šestonedelie, musím si zaklopať, bolo skvelé. 6 týždňové jesenné prázdniny alebo tie chrípkové, ak ste ako jediný z celej triedy zdravý. 6 týždňov plných lásky, ležania, mojkania sa, kojenia, ktoré sa rozbehlo a bolelo iba občas, jedenia všetkého, čo mi prišlo pod roku, obskakovania Davidom, romantických filmov a prechádzok. Áno, vstávala som v noci každé dve hodiny, niekedy aj každú hodinu (a stále vstávam), často som nevedela, čo sa deje a či je to tak správne (a stále neviem) a ak som začala premýšľať nad zodpovednosťou, ktorú zrazu mám, panikárila som (deje sa to furt). Eliáš je však, opäť klopem, dokonalé miminko. Celých 6 týždňov len jedol a spal a môj najväčší problém bol (a stále je), že nezaspí inde ako na bradavke. A že mi je ľúto budiť ho a tak ho nechávam spať, zatiaľ čo ležím v krivolakej pozícii a cítim, ako mi postupne odumiera chrbát. Vďaka Bohu, že sa na Netflixe púšťa ďalšia časť Priateľov automaticky.

Ešte raz - šestonedelie je CELÉ o hormónoch a buď je to krásne a láskavé alebo veľa veľa hodín plaču a neistoty (na oboch stranách). Neviem či existuje niečo medzi. A aj keď sa na neho nedá pripraviť na 100 %, dá sa aspoň trošičku. A áno, verím, že som si ho užila aj vďaka tomu.

• “Plán”. S Davidom sme sa veľa rozprávali o tom, čo sa stane potom. Potom ako sa Eliáš narodí a obaja sme mali jasno, že šestonedelie bude celé o mojom ležaní a jeho staraní sa. A naozaj, prvé 2-3 týždne som doma nepreložila kúskom slamy, odniesť tanier do kuchyne bolo nad rámec, o všetko sa staral David. Varil, ľúbil, chválil, chránil, podporoval, upratoval a dal mi tým všetko, čo som na začiatku potrebovala.

• Pred pôrodom som sa snažila predstaviť si život s miminkom a cielene sa spomaľovala. Ide to samozrejme ťažko a už si nepamätám, čo som si myslela, ale tým, že som “prišla” o prípravu na pôrod, dostala som čas na prípravu, čo príde po ňom. Postupne som prestala pracovať a musieť všetko stihnúť, stretávať sa s kamarátkami v takej miere, ako to bolo predtým, bola veľa sama, dokonca dala medzi nás do postele hniezdo a vizualizovala si, aké to bude, keď v ňom bude Eliáš (z čoho sa mi po pár minútach zovrel žalúdok a musela som ho dať preč). Snažila som sa dať sa aspoň na pár dní do pomalého “šestonedelie moodu”, aby to nebol až tak veľký šok. Lebo vybehnúť z kolotoča a nechcieť do neho hneď po pôrode nabehnúť, by sa mi nepodarilo.

• Počítala som s tým, že to bude náročné. Predstavovať si tie najhoršie scenáre mám, aj napriek svojej optimistickej povahe, v sebe a tak som bola pripravená na veľa. Zo všetkých síl som sa snažila nemať žiadne očakávania, žiadne plány, žiadne sľuby, proste nič. Bude ako bude.

• Dovolila som si preležať celé dlhé hodiny a dni. Aby som sa dala dokopy, aby som sa zoznámila s Eliášom, aby dostal všetko, čo potrebuje. Za posledných 6 týždňov som videla 18 filmov, prečítala 4 knihy a uštrikovala 3 čapice. Predstavte si, koľko hodín ležania to je.

• Plná špajza, chladnička aj mraznička. A keď hovorím plná, myslím tým, že nám jedlo doslova vypadávalo z poličiek. Nechceli sme Eliáša vodiť do uzavretých priestorov plných ľudí, a tak sme počas šestonedelia jedli hlavne doma. Pred pôrodom som čítala knižku o stravovaní v šestonedelí a snažila sa toho držať - nič studené, veľa polievok, kaší, čajov, vývarov a pečenej zeleniny.

• Život v izolácii, v kokone. Návštevy v pôrodnici sme mali zakázané celoplošne, po príchode domov to už bolo horšie. Máme veľa ľudí, ktorých máme radi a ktorí majú radi nás a tak sme po 10 dňoch poľavili a zavolali si prvú návštevu. A aj keď to bolo krásne, zvládli sme po nej už len jednu a so všetkými ostatnými sa stretli radšej vonku. Za pochodu, s kávou v ruke. A úprimne? Návštevy, aj keď sú sebamilšie, unavujú a prvých pár dní/týždňov nie je nič lepšie, ako byť spolu len v trojici.

• Kamarátky na telefóne. Ideálne také, čo si tým prešli. Dať cumeľ alebo nie? A príkrmy v pôrodnici? Au, kojenie bolí! Odpadne mu vôbec niekedy ten pupček? Nudím sa! A nepriľahnem ho v posteli? Áno, na všetko by som našla odpoveď na Modrom koníkovi, už len z tej predstavy ma však striasa a som veľmi vďačná, že máme, s väčšinou mojich najbližších kamarátok, deti naraz.

• Každodenné prechádzky. Aj keď len krátke. Viem, že sa počas šestonedelia odporúča byť čo najviac doma, v teple a bez zbytočných rozruchov. Bez čerstvého vzduchu a pohybu som si to však nevedela predstaviť. A tak sme s Davidom začali chodiť na prechádzky hneď, ako to išlo. Eliáša mal, kvôli mojej jazve, v šatke on, išli sme pomaličky a aby sme zminimalizovali stretnutia, tak do kaviarní a parkov, kam normálne nechodíme.

• Skoré zaspávanie. Neviem napovať cez deň (alebo som ešte nebola unavená natoľko, aby sa mi to podarilo) a tak som sa naučila chodiť spávať o siedmej. Eliáš sa budil každé dve hodiny a áno, mohla som ho nechať a ísť s ním do postele “až” o deviatej, ubrala by som však samú seba o celé dve hodiny spánku. A keďže som bola v posteli 12 hodín v kuse (a stále vlastne som), nahromadila som si tú svoju osmičku, nech sme v noci robili čokoľvek.

• Placenta v kapsuliach. Áno, viem, nie je vedecky dokázané, že by placenta naozaj pomáhala, mne však bohato stačila aj ako placebo.

Šestonedelie je za mnou a mne je za tým, ako som počas neho fungovala, už teraz smutno. Ako však včera múdro povedala jedna moja kamarátka (z telefónu), mám plné právo natiahnuť si ho na celý štvrtý trimester. A nebude to inak. <3